D6 „Keď bolo slobodno dedom dedou naších hovoriť a jednať na svečo ▼ časoch minulích, spuosobom tím vekom primeraním, musí biť aj nám dovolenuo spuosobom naším vlastním do časou naších zasahuvat." „Každí filister o národu slovenskom zle misleu, ohovárau ho, posmjevau sa mu . . . . Ked zpjevau (Slovák) bou(ludom) lahkomiselní, keď plakau bou im babski, keď bojuvau bou ím divokí, ked v svojích dedinách žiụ bon im podlí, otrockí, keď mestá zakladau bou ím bojazliví, keď ces morá sa plaviu bou ím ziskovní, keď ustupuvau smjali sa jeho dobrote, ked na víboje išjeu preklínali jeho moc, ked sa sám v sebe zosilovau sprisahali sa proži ňemu, ked sa s nimi spolčuvau ošudárili ho a viškerili mu zubi. A všetkje tjeto veki prežiu Slovák bez náruživosti osobnjeho života!“ Slov. Pohladi.“ #slav VRSTOVNÍKOM A BRATOM SLOVENSKÍM OD ROKU 1844! Pamätáte, Braija! na tje peknje dňi mládeňeckjeho života nášho, ktorje sme nad slovanskim Dunajom v „Národňej Svatini,“ spojení najsrdočňejšími svazki pobratímstva a prjatelstva slovenskjeho, trávili ?-- O tom ňepochibujem. Často Vi mislou i srdcom zaletujete do tích posvätních krajou prvjeho zápalu; na mjesta drahje, käde Ste chodjevali, na kopce peknje, na ktorích Ste o národu dumávali, do tichích hájou, po ktorích sa spevi naše slovenskje rozljehali. Svatje zostanú takjeto mjesta mládeňeckích zábav, rozkoši, bolestí a višších misli letou pre Muža, k bojom pripravenjeho a všetkím návalom sveta vzdorujúceho. Od Dunaja nás vlni búrne zaňjesli pod vekovečnje, velebnje Tatri naše! I tu sme v djele započatom pokračuvali: upevňujúc sa v láske k národu, a chistajúc sa ku nastávajúcim búrkam života pozemskjeho. Od toho času sa vo svete mnohje prjevrati porobili. Ňenazdali sme sa, že v zápalistích dobách nás nadletujúce túžbi, spevi, ideale, — trebas sme presvedčení boli, že sú svatje, pravdivje, a preto semeno budúcnosti v sebe ňesúce,— tak skoro do života a skutočnosti sa predjerat, a všetkje společnosti a okresi ludskje zaujímať budú. — Čas nás skoro nepripraveních zastihnuv; ale dakuvat Bohu, že aspoň višších 1* Geniou národa nášho schitiu na krjela, hodjac ich do ňezmeranjeho Oceánu zbúreních vĺn najnovšjeho veku. Títo schitili národ so sebou, a plávali s ňím ku prístavu šireho Slovanstva! Národ nás v zbúrenich vlnách ňezahinuv; bo mau Vodcou zmužilích, Správcou múdrich a opatrních, ktorí vihnúli ̃náramním prúdom, a obišli besnje, ich pohltiť sa hrozjace skaliská. Národ z mora viplávau rezkejší, živší a odvážňejší; poznau svoju silu, a seba, ako rovnjeho druhím národom; a jeho sinovja budú vedjet zastał práva svoje i posvätiť sa za dobro celku i umrjet za bratou svojích. Pozorujúc toto vrhnutja sa národa nášho do vin zbúrenjeho mora, a obdivujúc odvážnosť Vodcou a posvätenost junákou slovenskích: vzbudila sa v duši mojej túžba, naznačiť to na pamjatku pre Vás, drahí Vrstovňíci moji! Bo vjem, že Vi dejom tímto najlepšje rozumet, najvätšú útechu v ňích nachádzať budete. Na Vás som, teda, misleu, Spoločníci skutku mládeňeckjeho, keď som tjeto rjadki „Povstaňja slov.,“ spisuvau. Príjmite a pozdravie prvopočjatočnú prácu moju, srdcom úprimním, pohladom vďačním. S Bohom! UPOZORŇEŇJA. Historia slovenská sa ňedá dla vzoru ňemecko-francúzko*)– englickích historikou písat; napisau som ju teda duchom a spuosobom čisto slovenskim. Vjem, že mojej práci k dokonalosti, aká sotva vjacročnim prerábaňím docjeliť sa muože—abi sa Horácovo „nonum prematur in annum“ viplňilo, — mnoho chibuje: preto ale pokutkárskich kritikou, čo na mjesto toho, abi sa k dačomu pribrali, iba druhích rečjami: „to mau inakšje“ „toto ňemau napisał" to bich já takto misleu" - posudzovať a posmeškuvat vedja, aňi ako mak si ňevšímam.**) Z takich mi aňi škodi, aňi osohu ňemáme; muožu odísť -s pánom Bohom! *) K dokonaljemu pochopeňú vivinuvaňja sa sveto-mišljenki, mimo slovanskích spisqu, najdúležitejšje sú francúzke; najme spisi slávneho Thiersa, Louis Blanca, Micheleta, Lamartine-a, Montholona atd. **) Prišlo mi na um, že takíto ludja, trebas sú Slováci, všetko račej vidja v cudzej reči napísanuo, ako v ích vlastnej slovenskej; abi sa ím zadosť urobilo, ňech ím Shakspeare-ova Portia to istuo po englickí visvetlí: It is a good divine that follows his own instructions: I can easier teach twenty, what were good to be done, than be one of the twenty, to follow mine own teaching." (t.j. Dobrí je to kňaz, ktorí svoje vlastnje reči (vinaučovaňja) zachováva. Lahko (lahšej) ja naučím dvacjaťích čo bi bolo dobre robił, ale ťažko sa najde jeden z pomedzi tích dvacjalich, ktoríbi moje naučeňja nasledovau.) Vzťahuje sa to na Slovákou takích, o ktorích bi tá istá Portia ako o Faulconbrigde-ovi povedala: „He is a proper . |