" novin písať: „Von den Slowaken ist nichts zu fürchten, nicht die čechischen Emissäre, nicht die heimischen geistlichen Aufwiegler, nicht der sl. Journalist Štúr vermochte sie aufzuhetzen. Darum beklagen sich so bitter die illyrischčechischen Wütheriche dass die Slowaken gegen das ideale Slawisch-sklavische Reich und gegen die alte Hexe Slawia keine Sympathie haben, indem ihre süssen Melodien auf sie keinen Eindruck und Kraft aufzuüben scheinen." „Tröste dich gute alte Schachtel (Sláwia), zur Beruhigung schimpfe brav zu gegen deine verlornen Söhne, und gegen den verdammten Zeitgeist"...,,Kleba“ ist das Losungswort bei den armen (?) übervölkerten Slowaken, nicht leere Worte." „Der Excess legte sich seitdem Stúr und 5 Pfarrer eingezogen sind, wahrscheinlich um in der kühlen und ruhigen Festung Ofens den grossen Plan der Sláwia gründlicher ausarbeiten zu können“. (Constitution, C. 68. od 14-ho Jun. 1848.) 18. Vihnanci slovenskí. Národňí Vodcovja vo vihnanstve vjac robili za svoj národ, akobi boli mohli robiť v samej vlasti svojej, kde sa uż Slovák aňi len hnúť ňesmeu. Vo velkích mestách sa oboznámili s národňo-europejskim životom a slávnimi osobnosťami. Z akjeho poznaňja nasleduvali viššje náhledi do europejskich svetodejou; z čoho zas bezpočetnje následki na sám národ prechádzajú. Všade sa oňi, pravda, po cestách stretali i s ňeprjatelmí Slovákou, a preto v ustavičnom ňebezpečenstve boli i von z krajini postavení. Známo je, že činnosť madarská po celej Europe sa rozprostjerala. Na frankfurtskom sǎeme mali Madari svojich vlastních vislancou, a po všetkích hlavňejších mestách svojich činních emissárou. Vihnanci slovenskí brali účasť i na „Sjezdu slovanskom“; a jak víznamnje boli tu ích hlasi, historia rozpovje. V Praze dočkali i tragickuo skončeňja slávneho tohoto sjezdu rakúskich Slovanou. Z Prahi odišli jedni do Vjedňe, druhí do Horvátska. Hurban sa odobrau do Rusavi.*)-Z Rusavi sa *) Pamätná je pre Slováka táto ukritá dedinka; bo v ňej našli pozdejšje skoro všetci úřeci slovenskí svoje útočište. A pre Hurbana ona bola opravdovím Pathmosom. potom vistrojiu k južním Slovanom do Záhrebu. Tu na horvátsko - srbskom sneme bolastním hlasom predňesúc: „bjedi slovenskjeho národa," natolko pohou vírečnosťou svojou junáckich Horvátou, že títo uzavreli: „položiť ako víminku pokoja s Maďarmi to, abi boli pustení Slováci za národnost pozatváraní, a celí slovenskí národ sa stau rovním ve právach Madarom. Okrem toho sa napisau Prihlas na Slovákou, ktorí mau sňem horvátski po Slovensku rozposlať. (Horvátske Novini celú reč Hurbanovu po slovenski tak ako ju hovoriu, podali. *) Zo Záhrebu odišjeu Hurban do Slavónie; z tadjal do Karlovíc, a navštíviu hradbi Srbobrannjeho Sv.-Tomáša. Käde chodiu, všade robiu za národ slovenskí; vijavjac naposledi Južním Slovanom pevnú vuolu národa slovenskjeho, zoprjet sa proti ňeprjatelom trónu; a dostanúc slub bratskjeho napomáhaňja, ako i potrebnje veci k povstaňů, odobrau sa chorobou umorení s koncom Augusta nazpät do Vjedňe. 19. Ako si počínali Slováci po odchode Za čas štirmesjacovjeho vihnanstva Nár. Vodcou, obrá– bala (ako sme už podotkli) strana madarská Slovákou peйjazmi, terrorismom, slubami a najme darmo rozposjelaními v interesse madarstva písaními novinámi a brošúrami. Proti tímto agitaciám robili novej škole oddaní Slováci, trebas nemali verejnjeho orgánu, viučujúc lud pod rukou o zrádnich úmisloch Madarou, vivracajúc ohavnje, madarónmi vimíšlanje kle *) Ňemeckje novini (Agramer Zeitung von 4. Juli) takto o reči Hurb. písali: „In dieser Sitzung war der prot. Geistliche Hr. Hurban erschienen; er schilderte in einer ergreifenden Rede, die alle Anwɔsenden bis zu Thränen rührte die traurige Lage seiner slowakischen Landsleute, die von Ungarn nur aus dem Grunde, weil in ihnen der Geist für die Nationalität sich regt, in dem Grade verfolgt werden, dass sie aus ihrer Heimath sich flüchten müssen; seine mit höchster Begeisterung vorgetragene Rede hat die Landesverträter in der Sr. k. k. Hoheit zu unterbreitenden Repräsentation sich auch unserer slow. Brüder kräftigst anzunehmen a t. d.“ 66 ,, beti, a upozorňujúc ho na Srbou a Horvátou ako príbuzních jemu bratou a ňje dákich ňeprjaťelou. Peknú službu preukázau v tej dobe Slovákom Karol Havlíček, Redaktor Národních Novín,“ posjelajúc z ňích celje pakle na znameňitejších mužou na Slovensku, z ktorích sa títo o pravdivom stave vecí poučiť mohli, a vo spojení so svetom zostávali. Okrem národňích novín i horvátske a srbskje sa čítavali, dokjal ích terrorismus madarski trpeu. Najzmužilejšje sa držau lud slovenskí v tích stranách Nitrj. stol., kde bou Hurbanom viučení a na budúcich „hraňičja, rou slovenskich" pretvorení. I pod najvätším vztekom madarskim sa tu skupovali zbroje, ljali gule, robili patróni, na čom i odvážne panni a paňje tjež velkú účasť brali. I po odchode Hurbanovom sa od Brádla a Javorini ňjesou strach a hrúza; Madari sem množstvo vojska visjelali, ktoruo iba s velkím strachom sa k mestám a dedinám tímto slovenskim bližilo; običajňe s nastrojeními bodáki, s vistaveními plenki a tichím (každich 50 krokou odpočívajúcim) maršom. Pod ochranou bodákou prichádzali mad. komisári robiť exekúcie ludu a odberat pušní prach, olovo, gule, zbroje. Ale všade najme opaternostou a smelostou pannen a paňí slovenskích pod nosom oklamaní ňikdi ňič vikonať ňemohli. Hlavňí komisár mad., Maršo bivau na Mijave pod ochranou 2 stotín reg. vojska. Obce ňitrjanske sa ničím ňedali odstrašiť. Na Brezovej garda ňechcela Košutovi vernost prisahat; a Vrbovčaňja, ktorí i samjeho komisára vihnali, aňi len do gardi vstupovať. Regrútou všetkje národňe smíšlajúce obce is kopaňicjami Košutovi odopreli. Najme Krajňanská sa viznačila; bo 400 za regrútou zapísaních, pekních ako jedle, mocních ako dubi chlapcou na mjesto mad. Ministerium, do slovenskjeho tábora za dobrovol ňíkou poslala. Z tíchto ludohojních krajou sa Madarom ňepodarilo ani jednej stotini utvorit, trebas inde z mnohích malich obcí celje batailloni zo Slovákou pod svoje zástavi postavili. Kebi príklad Nitranou druhje stolice slov. boli nasleduvali, Madarom bi sa iste zbúreňja ňebolo podarilo. Okrem Nitrjanskej, najlepšje sa držau lud slovenskí v prostriedku Slovenska, vlastenci hore višje spomenutími odchovaní. Naproti tomu v Spiskej, Šáriskej, Abaujvárskej a Zemplínskej stolici bou ako sirota opustení, iba čo tu i tu od svojich duchovních pastjerou so strachom vipovedanuo slovo o vernosti k cisárovi počuv. Ale že i tento lud prirodze nim pudom k cisárovi a vodcom slov. hnani bou, poznał z toho, že ked Dobrovolníci na tjeto strani dočjahli, vstupovau pod zástavi cisársko-národňje. Platí to najme o Zemplínčanoch, menovito o hrdinskich Lastomirčanoch, ktorí gardami madarskími otočení, sa prebili k vojsku národňjemu do Prešova! *) O Slovákoch sa muože povedať, že pri všetkom terrorizme madarskom zostali napospol verní cisárovi svojmu: vernost svoju jedni činйe, druhí trpňe, t. j. bez účasti dokazujúc. S činom a posväteňím svojho života vistúpili tí, ktorí mali povedomja národňje: že sú Slováci a ňje otroci Madarou; ostatní bez toho povedomja, t. j. zápalu a bez mišljenki, iba so založeníma rukama sa na ohromujúce ich deje divali, do cisárskeho vojska všetkú svoju dúveru skladajúc. Zlá je to veru politika mnohích c. k. úradňíkou chejeť uhasit cit národnosti a zápal za višší život, ako je tento pozemski. Iba mišljenkou obživení a zapálení človek je schopní obeti. Muože to bit mišljenka nábožnosti, národnosti alebo ludskej hodnosti. Ako dakedi nábožnosť oduševňuvala krestanou, tak teraz cit národňjeho povedomja zapaluje národi Europi. Horleňja za národnosť je ale fanatickuo a hrješno vtedi, ked daktorí národ druhje, ňeuznávajúc ich práva potlačuje. Tak robili Madari; u ňích bola najvätšja povinnost pridŕžať sa svojej národnosti, a u druhjeho to istuo zatracuvali. Čistá, duchom kresťanstva preňiknutá národnosť každjeho pri svojích právach ňecháva. A to je bvjezda rovnoprávnosti, ktorá národom slovanskim v Rakúsku zasvjetila! Málo sa robilo v mnohich čistimi, alebo z velikej čjastki Slováci obidleních stolicách, ako: v Trenčjanskej **), Tekovskej, Hontjanskej, Novohradskej, Prešporskej stolici. Katolicko Duchovenstvo, ktoruo malo velki vpliv na záležitosti verejnje víjmešli daktorich statočních obhajcou pravdi a láski Kristovej - zabudlo na úlohu Bohom i cirkvou jemu sverenú. Duchovňí pastjerja ludu vjac o zemskje ako o ňebeskje pokladi sa starajúc, na vipovede písma svatjeho u *) Budúcňe o tom obšírňejšje. **) Eug. Gerometta zle poslúžiu národu svojmu príhlasmí proti Slovákom písaními. Či sa ospravedlňí, budúcnosť ukáže. Matúša 6, 19. 20. 21. a 10, 28. zabúdajúc terrorizmom madarstva prestrašení, ňje len že svatuo povolaňja a práva svoje nezastali, — (bo každi videu, že ide o náboženstvo, že sa robí na potupeňí kňazstva, že s víťazstvom Madarou ono celkom pod vládu politickú padňe, a t. d.) — ale aňi povinnosti naproti cisárovi á národu svojmu ňeviplňili; čo vjac mnohí z ňích gardu proti cisárskemu vojsku vjedli a lud proti zákonnjemu Panovníkovi búrili a podpaluvali. Nikdo z ňích ako horliví Rajačič s mečom a krížom Krista ňevistúpiu a ňevivolau zástupi tisícou za spravedlivú vec do boja. A predca duchovenstvo bi bolo divi robilo. Historia to zamlčať ňemuože. Chibuvau zápal a posväteňja-sa, akím boli dakedi kňazja cirkve Kristovej naplňení, oduševňení! 20. Aristokratia slovenská v Uhorsku. U dedou a pradedou terajšej Aristokratie malo to slovo aj svoj víznam. *) Bívali oňi napospol zmužilí, dobri, šlechetní prjatelja a otcovja ludu. Trvalo to, dokjal ešte slovenski ráz nosili na sebe; bo priznávajúc sa k národu svojmu, pracuvali na jeho zvelebeňí, a napomáhajúc perom i peňjazmi blaho poddaních svojich, stali sa dobrodincami ludu, ktorí ňje len že spisuvali, ale i na svoje útraţi rozširuvali znameňitje kňihi, náboženskjeho i hospodárskeho obsahu, a spojení s duchovňími pasijermi, ňezaňedbávali chrámi božje " *) Teraz sa často spomína to slovo „aristokratia ;" a običajne o kom povjeme, že je „aristokrata," toho sme dla princípu čisto-ludskjeho odsúdili. Pre pospolitejších rodákou slov., v krátkosti naznačím slova toho praví víznam. Slovo Aristokratia" pochádza z réckeho „otoros“ (najzmužilejší, najlepší, najšlechetňejší *). Označujú sa teda tím slovom najkrajšje duchovnje i telesnje cnosti človeka; a xoάtos, 805" znamená: moc, silu, pánstvo, vládu. Teda „aqiσrongάreia“ alebo „Aristokratia“ je = vláda najzmužilejších, najlepších, najšlechetnejších! Kdože bi si takúto vládu pod cisárom, z celej duše ňežjadau? Ale či pri ludoch, ktorích aristokratmi voláme Meno nachádzame teraz tjeto krásne cnosti? zostaňe vždi peknuo, ale zhnusenuo skrze ludí, ktorím ono dokonca ňepatrí. *) Tak sa volali récki hrdinovja. -- |